Propaganda naprieč dejinami: Megastavby, čo mali zvečniť vládcov

Propaganda naprieč dejinami: Megastavby, čo mali zvečniť vládcov

Propaganda sa netvorila len nehmotným slovom, ale často sa doslova tesala do kameňa. Či už ako veľkolepé sochy alebo ako megalomanská architektúra, ktorá mala dokázať veľkosť aktuálneho vládcu. Vládcovia si už tisíročia stavajú svoje pomníky – od chrámov, hradov cez priehrady, či víťazné oblúky, stožiare až po aspoň praktické diaľnice.

Pyramídy ako symbol moci

Pyramída je typ obrovskej, monumentálnej a starobylej budovy, ktorá neslúži na bývanie, ale skôr na vyvolanie údivu tých, ktorí ju uvidia. Podobnú funkciu plnili aj napríklad kostoly – chrámy v čase baroka resp. rekatolizácie v Európe. Jednoducho mali ohúriť.

Pyramídy majú rôzne formy – niektoré sú na základni okrúhle, oválne alebo obdĺžnikové a môžu byť hladké alebo stupňovité alebo zrezané pomocou plochej plošiny zakončenej chrámom. Medzi najznámejšie patria tie v egyptskej Gíze, starovekej Mezopotámii (zigguraty v dnešnom Iráne) ale aj v Peru, či v Mexiku.

Stále s určitosťou nevieme, prečo ich pred vyše štyritisíc rokmi postavili, avšak veľa odborníkov sa zhoduje, že tieto ihlanové stavby slúžili najmä ako nástroj propagandy. Panovníci nimi vizuálne demonštrovali svoju moc a postavenie. Predviedli tak, že majú schopnosť pripraviť brilantný architektonický plán, majú naň potrebné zdroje a dostatok pracovnej sily.

Zároveň tak odstrašili politických nepriateľov vo vnútri ale najmä za hranicami krajiny a svojich občanov zaujali takým nepredstaviteľným monumentom, až uverili, že panovník je boh, ktorý ich dokáže ochrániť.

Turistika za Alexandrom Macedónskym

Po smrti slávneho dobyvateľa Alexandra Veľkého (323 pr. Kr.) si jeho ríšu rozdelili jeho generáli alebo tzv. Diadochi (Nástupcovia). Územie Egypta pripadlo Ptolemaiovi, o ktorom sme hovorili už v predchádzajúcom článku

Aby zakladateľ novej dynastie legitimizoval svoju moc a nielen cez „právo dobyvateľa“, postupne začal verejne šíriť ideu, že on je vlastne príbuzný samotného Alexandra. 

Na Egypťanov to malo určite významný vplyv. Alexandra totiž považovali za osloboditeľa spod okov Achajmenovskej ríše, prijali ho za svojho faraóna a za syna samotného boha. 

Už od malička Alexandrovi jeho matka Olympias tvrdila, že kráľ Fillip II. nie je jeho pravým otcom, ale je ním sám Zeus. Nakoniec mu to potvrdili aj veštci z egyptskej svätyne v Šiwe, načo Alexander vykonal v Memfise obety aj egyptským božstvám, ktoré považoval za totožné s tými gréckymi. Tým si získal ešte väčšiu podporu miestneho obyvateľstva.

Ptolemaios v podobnej komunikácii pokračoval, no so svojou propagandou nezostal len pri slovách. Keď Alexandrovu múmiu presúvali z Babylonu späť do Macedónie, ukradol ju a umiestnil do Memfisu, kde nechal vybudovať pompéznu Alexandrovu hrobku. Neskôr usporadúval čoraz väčšie a honosnejšie slávnosti a po krajine staval ešte viac sôch a chrámov. Tie boli zasvätené zjednotenému gréko-egyptskému bohovi Serapidovi ale aj Ptolemaiovi a Alexandrovi, čím vytvoril nový kult pre svoju kráľovskú dynastiu.

Spolu s Veľkou Alexandrijskou knižnicou tieto budovy predstavovali akési staroveké „must-see“ turistické atrakcie. Vďaka nim sa dynastii Ptolemaiovcov podarilo privábiť do Egypta obrovské množstvo cestovateľov – väčšinou obchodníkov a učencov – ktorí chceli vzdať poctu veľkému dobyvateľovi, uzrieť tieto megalomanské stavby, či zažiť oslavy Ptolemaie

Ako sa ukázalo, bol to vynikajúci marketingový krok. V krajine začal ešte viac rozkvitať obchod a vedecký pokrok, čo pomohlo Ptolemaiovcom stať sa jednou z najdlhšie trvajúcich helénskych mocností staroveku. 

Žiaľ, knižnica bola neskôr aj so svojím jedinečným obsahom vypálená a Alexandrova múmia sa navždy stratila. Na záver ešte jedna staroveké klebeta – sám Julius Caesar sa vraj pri pohľade na Alexandrovu hrobku od úžasu rozplakal.

Rímske triumfy ako predvolebné bilbordy

Starovekí Gréci ako prví po víťaznej bitke postavili na bojovom poli improvizovaný pamätník z tých najlepších častí brnenia. Existujú záznamy hlavne z grécko-perzských vojen, kedy Gréci po bitkách pri Maratóne, Salamíne, či Plátajách vztýčili takýto krátkodobý monument, alebo tzv. tropaion. Jeho vztýčenie predstavovalo rituál a oficiálne potvrdenie víťaza bitky. 

Aby si ľudia konkrétne víťazstvo lepšie pamätali a dlhšie naň hrdo spomínali, preniesli politickí vodcovia tento vojenský zvyk do trvalej podoby. Začali stavať pamätníky z kameňa či bronzu. Umiestňovali ich predovšetkým do miest, chrámov a na križovatky ciest, aby spoločnosti ukázali svoje víťazstvo. Vďaka nim utužovali vzťahy vnútri svojej komunity a vytvárali vlastnú kultúru prostredníctvom spoločných spomienok.

Ako mnoho iného aj toto prevzali Rimania, ktorí sa zameriavali práve na tie „stálejšie“ ukážky víťazstiev. Ich stĺpy a oblúky môžeme vidieť po celej Európe. Bolo to z jednoduchého dôvodu – boli všade na očiach. 

Pre každého politika bolo dôležité pripomínať ľuďom svoje zásluhy na rozšírení večnej slávy Ríma. Ich víťazné kampane malo poznať čo najviac voličov, čím si získali väčšiu podporu v nasledujúcich voľbách. 

Živé múzeá a hranice civilizácie

V Ríme ešte ostaneme. Jeho senátori a neskôr cisári postavili omnoho väčšie propagandistické budovy. Asi najznámejšou je Koloseum a Circus Maximus. 

Podobné arény a cirkusy stáli vo viacerých provinciách. Primárne slúžili na pobavenie rímskych občanov vtedajšími populárnymi „športmi“ – zápasmi gladiátorov a pretekmi vozov. 

Užitočným vedľajším účinkom však bolo to, že vytvárali v Rimanoch pocit výnimočnosti, čím sa zaručovala vyššia miera poslušnosti a ich ochoty spolupracovať na rozširovaní večného Ríma. 

Všetko, čo do arén putovalo, bolo totiž z dobytých oblastí Ríše. Galskí, germánski, či etiópski bojovníci, gazely, slony, medvede, levy, tigre a iné exotické zvieratá. Aby toho nebolo málo, bohatí patricijovia si chceli uctiť skutky svojich predkov tým, že zápasníci simulovali slávne bitky. Arény sa vtedy vlastne menili na živé múzeum. 

V dobe cisárstva naďalej prevládala nálada, že to „dobré“ je len to rímske (maximálne ešte tak grécke). Vojenské kampane za hranicami sa však komplikovali. Ríša bola obrovská, nepriateľov bolo stále veľa a neboli len vonku, ale aj vo vnútri. Cisár Hadrián si uvedomoval, že ríša sa potrebovala skonsolidovať. 

Začalo sa teda stavať. Tou najslávnejšou stavbou bol Hadriánov múr v Británii, ktorý mal doslova oddeľovať civilizovaný svet od toho barbarského. Medzi jeho ďalšie významné stavby patrí Pantheón a Mauzóleum (dnešný Anjelský hrad) v Ríme a niekoľko chrámov, kúpeľov a iných stavieb v Aténach. Všetky tieto stavby zdôrazňovali veľkosť, bohatstvo a úspech Rímskej ríše.

Rozvoj umenia v Taliansku

Preskočme teraz nespočetné množstvo stredovekých hradísk a religióznych stavieb všetkých náboženstiev a poďme rovno ku ranej renesancii. 

V tom čase (koniec 14. st. do polovice 17. st.) sa v Taliansku odohrával dlhotrvajúci boj medzi rodinami Medici z Florencie, Sforza z Milána a španielskych Borgiovcov. Nebojovalo sa iba na bojisku, ale aj skrz propagandu – umenie a architektúru.

Na umelcov sa už nepozeralo ako na „lepších“ remeselníkov, ktorí vykonávali manuálnu prácu ako dekorovanie, či maľovanie. Ľudia totiž postupne pochopili, že si za ich inovatívne techniky a originálne štýly zaslúžia omnoho vyššie finančné ohodnotenie a rešpekt. 

A ten, kto takéto umelecké diela vlastnil, podporoval, či ich dokonca dal zhotoviť, mal vo sfére verejnej mienky konkurenčnú výhodu. Väčšina diel komunikovala určitú správu, ktorú chcel ten či onen rod vypustiť do sveta. 

Veľakrát išlo hlavne o demonštráciu moci a bohatstva patrónov. Preto sa všetky spomínané rodiny išli priam potrhať, aby sa ich mená spájali s umelcami ako boli Leonardo Da Vinci, Sandro Botticelli, Michelangelo, či Donatello.

Bohatá bankárska rodina Mediciovcov si dala napríklad v roku 1520 vybudovať vlastnú kaplnku. Vzhľadom na povahu ich biznisu to mohli ľudia považovať ako vlastné „rozhrešovanie“ sa tohto rodu.

Podobnú taktiku praktikovala aj sama cirkev – keďže bola najväčším patrónom tohto obdobia a mnoho členov spomínaných rodín pápežmi. Od veriacich brala tzv. odpustky a iné poplatky pre rozhrešenie hriechov a vyzbierané prostriedky nakoniec priamo použila na financovanie slávneho stropu od Michelangela v Sixtínskej kaplnke. 

Ako už z dejín vieme, myšlienka kúpy zaručenej cesty do neba rozhnevala niekoľko ľudí a zapríčinila sa o vytvorenie množstva protestantských hnutí, čo nakoniec katolícku cirkev rozdelilo.

Slávna nacistická Autobahn

Adolf Hitler a ďalší členovia NSDAP boli majstrami propagandy. Určite ste už počuli o ich supermoderných nemeckých diaľniciach. S týmto nápadom však neprišiel Hitler ale jeho politický súper z konzervatívneho brehu Konrad Adenauer. Ten nimi, ako primátor Kolína nad Rýnom svoje mesto zmodernizoval a priviedol k ekonomickej prosperite. Po prevzatí moci nacistami však prišiel o všetky funkcie. 

Nacisti si uvedomili, že infraštruktúra je pre ich desivé plány dôležitá. Vtedajšie Nemecko bolo traumatizované ekonomickou krízou, bojovalo s masovou nezamestnanosťou a hyperinfláciou. Práve pocit lepšieho cestovania po svojej krajine mohlo Nemcov priviesť k myšlienke, že ich nacisti z tejto krízy vymania.

Hitler diaľnicami taktiež sľuboval vytvorenie 600 000 pracovných miest. Nakoniec ich však bolo okolo 125 000. Führer dokonca chcel, aby diaľnice boli kryté betónovým stropom, ktorý bude chrániť nemecké tanky pred leteckou a delostreleckou paľbou pri postupovaní. To sa samozrejme neuskutočnilo. 

Aj napriek zlým číslam pri každom novom otvorenom úseku nasledovali okázalé oslavy. Hovorilo sa o nich ako o úspechu a „pracovnom víťazstve“ vo všetkých rádiách, televíziách a objavovali sa na titulkách všetkých časopisov. K tomu Hitler predstavil aj lacnejšiu automobilovú alternatívu – Volkswagen, čím len zvýšil nadšenie obyvateľstva a získal mnoho politických bodov.

Zmenu si možno všimnúť aj na štatistikách a zlepšení životnej úrovne. Nebolo to však len v dôsledku jednoduchej výstavby diaľnic. Svoje má na svedomí aj skonfiškovanie židovského majetku, robotnícka práca zajatcov a väzňov a nakoniec ukoristené bohatstvo vo vojne.

Percentá nezamestnanosti sa umelo znížili aj kvôli novej politike, ktorá hlásala, že vydaté ženy nemajú pracovať ale starať sa o domácnosť a rodiť deti. Celá schopná pracovná sila sa potom premiestnila z diaľnic do továrni na výrobu zbraní a bojovej techniky a neskôr na front. Nezamestnanosť akoby neexistovala – na papieri. 

Hitlerovo hlavné mesto: Germania

Nacistickej megalománii však nebolo koniec. Hitler túžil prestavať Berlín na hlavné mesto sveta, ktoré malo byť pýchou vtedajšej Európy. Plán prestavby dal v roku 1937 do rúk mladého architekta Alberta Speera. Plány sa sústredili na hlavný bulvár, podzemný tunel pre automobilovú dopravu, železničné stanice, budovy úradov, ministerstiev, pomníky oslavujúce nacistickú ideológiu a čistú rasu a ďalšie.

Medzi kolosálne stavby bol zahrnutý aj obrovský víťazný oblúk šesťkrát väčší ako ten v Paríži a Sieň národa, alebo tzv. Volkshallenavrhnutá samotným Hitlerom podľa Hadriánovho Pantheónu. Sieň mala slúžiť na uctievanie Fuhrera a symbolizovať ríšu, ktorá pretrvá ešte tisíc rokov. 

Dóm v centre Berlína mal mať kapacity až 180 000 ľudí, čo je dvojnásobok najväčšieho európskeho futbalového štadióna na Camp Nou v Barcelone (99 354). Pri takom množstve hailujúcich nacistov sa z ich dychu mohli vo vnútri budovy vytvoriť oblaky a začať pršať. Doslova, táto budova by mala vlastné počasie. 

Tretia Ríša sa so svojim cieľom netrafila o 988 rokov a skoro všetky spomínané budovy neboli postavené.

Súťaživý diktátor

Asi nikoho neprekvapí, že súťaž o najambicióznejšie architektonické projekty v histórii podporovali rovnako ambiciózne a konkurenčné režimy. V snahe prekonať všetko, čo by kapitalistickí Američania – propagujúci liberálne a demokratické hodnoty cez grécku antickú architektúru – mohli urobiť, usporiadal v roku 1931 Stalinov komunistický režim medzinárodnú súťaž o Palác Sovietov. 

V roku 1933 sa víťazom súťaže stal (ako inak) ruský architekt Boris Iofan. Jeho dizajn, upravený v spolupráci s Vladimírom Ščukom a Vladimírom Gelfreikhom, bol zameraný na neoklasický mrakodrap pripomínajúci obrovskú stupňovitú svadobnú tortu korunovanú 80 metrov vysokou sochou Lenina. V hlave boľševického revolucionára sa mala dokonca nachádzať knižnica. 

Komunisti chceli túto stavbu umiestniť hneď vedľa Kremľa a neváhali preto zbúrať ani katedrálu Krista Spasiteľa vybudovanú cárom Mikulášom I. Peniaze na túto o 415 metrov vyššiu stavbu než bol samotný Kremeľ však nakoniec minuli na vojnu. Hitler totiž zahájil operáciu Barbarossa a stavbu zastavili.