Ľudia sú náchylní uveriť aj tomu, čo sa nedá podložiť faktami. Existujú na to logické odôvodnenia.
V súčasnosti najpopulárnejšou konšpiračnou teóriou je jednoznačne tvrdenie, že za útok na americké Svetové obchodné centrum v roku 2001 je zodpovedná americká vláda na čele s prezidentom Georgeom W. Bushom.
Okrem tejto konšpirácie existuje mnoho ďalších. Napríklad teória o tom, ako Hillary Clintonová organizovala obchod s deťmi v pizzerii vo Washingtone; o ovládaní sveta iluminátmi; o tom, že Zem je plochá a vlády pred nami taja existenciu mimozemšťanov, s ktorými dávno komunikujú; o vymyslenom pristátí na Mesiaci; o svetovláde Židov atď. Tomuto všetkému sú ľudia ochotní veriť aj bez dôkazov.
Prečo vlastne konšpiračným teóriám veríme a čo nám hovoria o tom, ako vidíme svet?
Konšpiračné teórie majú ďaleko od “nového” fenoménu, tvrdí profesor Joseph E. Uscinski, autor knihy Americké konšpiračné teórie. V spoločnosti sa podľa neho objavujú už posledných 100 rokov a sú rozšírené viac, ako si myslíme. Podľa jeho výskumu existujú konšpiračné teórie na ľavej aj pravej strane politického spektra. Medzi ľudí, ktorí veria tomu, že prezident Bush dal vyhodiť do vzduchu americké dvojičky, patria väčšinou demokrati. Naopak, sfalšovaniu rodného listu Baracka Obamu veria predovšetkým republikáni.
Aby sme lepšie porozumeli tomu, prečo veríme konšpiračným teóriám, musíme sa na ne pozrieť zo psychologického hľadiska. Ako tvrdí profesor Chris French, ľudia sú veľmi dobrí v rozpoznávaní vzorov a zákonitostí, niekedy to však preháňajú. Myslia si, že vidia význam a zmysel aj tam, kde v skutočnosti neexistuje. Okrem toho predpokladajú, že ak sa niečo stane, tak preto, lebo to niekto alebo niečo spôsobilo. Vždy sa všetko stane z nejakého dôvodu. Ľudia si teda pospájajú náhodné udalosti, z ktorých poskladajú príbeh.
Politológ z univerzity Vanderbilt Larry Bartels tvrdí, že ľudia často z tragických udalostí obviňujú politikov, ktorí na ne nemajú žiadny vplyv.
Súčasťou konšpiračných teórii je aj úloha fenoménu “my” a “oni”. Ten môžeme nájsť predovšetkým v politických skupinách. Príkladom je Veľká Británia a jej odchod z Európskej únie. V tomto prípade sa vytvorili dve skupiny. Tí, čo požadovali zotrvanie v EÚ, a tí, čo boli zástancami brexitu. V takýchto situáciách automaticky vzniká medzi prívržencami jednej a druhej skupiny antagonizmus.
Obe skupiny sa na svet pozerajú inak, preto medzi nimi dochádza k vzájomnej konfrontácii, ktorá je spojená aj so vznikom konšpirácií. Napríklad Briti, ktorí požadovali vystúpenie z Únie, mali spočiatku pocit, že stoja na slabšej strane. Preto boli náchylnejší myslieť si, že referendum bude zmanipulované. Po vyhlásení výsledkov hlasovania sa situácia obrátila, pretože v menšine sa ocitli zástancovia zotrvania v Únii.
Z výskumov jednoznačne vyplýva, že konšpiračné teórie majú pôvod v politickom myslení. Jediným spôsobom, ako proti nim bojovať, je byť informovaný a kriticky myslieť. Je dôležité hľadať súvislosti, ktoré sa dajú potvrdiť faktami.
