Hrdinovia Slovenska

Hrdinovia Slovenska

Prinášame vydanie osudov osobností z histórie aj súčasnosti, bez ktorých si nemožno predstaviť úspešný príbeh Slovenska na svetovej scéne. Naším cieľom je inšpirovať ľudí k aktívnemu životu, podnietiť vlastenectvo spočívajúce na hodnotách slobody a zodpovednosti a spochybniť mýtus o tom, že malé národy nemajú šancu v geopolitickej hre veľmocí.

Publikácia zostáva otvorená rozširovaniu o nových hrdinov z minulosti aj súčasnosti. Sme otvorení všetkým dobrým nápadom, ako motivovať pozitívnymi vzormi čo najširšiu verejnosť a najmä mladú generáciu Sloveniek a Slovákov.

Osobnosti Veľkej Moravy

— za prvý veľký štát a základ kultúry Slovanov

Najvýznamnejším spomedzi kniežat-vládcov Veľkomoravskej ríše bol Svätopluk I. z rodu Mojmírovcov. K Veľkej Morave, ktorej centrum ležalo v 9.-10. storočí na území dnešnej Moravy a Slovenska, za svojej vlády pripojil rozsiahle územia v strednej Európe a podnikal smelé výpady proti susediacej Východofranskej ríši. Napriek Svätoplukovým varovaniam, spory jeho dvoch synov krajinu oslabili a následné útoky kočovných Maďarov po troch bitkách pri Bratislave zničili ústrednú moc Veľkej Moravy. Svätoplukov predchodca knieža Rastislav povolal okolo roku 863 do Veľkej Moravy byzantských učencov a vierozvestcov Konštantína a Metoda. Konštantín vytvoril pre potreby slovanského jazyka písmo, hlaholiku, obaja sa stali zakladateľmi slovanskej literatúry. Metod sa stal arcibiskupom novej moravsko-panónskej cirkevnej provincie a staroslovienčina sa stala štvrtým liturgickým jazykom západnej cirkvi. S určitými zmenami sa staroslovienčina používa dodnes, nie už však ako živý jazyk, ale ako bohoslužobný jazyk katolíckych cirkví byzantského obradu (gréckokatolíckych) a pravoslávnych cirkví. Misiou Cyrila a Metoda na Veľkej Morave naši predkovia získali neoceniteľné bohatstvo. Odvolanie na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a historický odkaz Veľkej Moravy obsahuje aj Ústava SR.

Ľudovít Štúr (1815-1855)

— za národné obrodenie

Ako národný buditeľ, kodifikátor spisovnej slovenčiny, novinár, poslanec uhorského snemu, aktívny účastník revolúcie v rokoch 1848-1849, organizátor Slovanského zjazdu v Prahe aj ozbrojených povstaní slovenských dobrovoľníkov je Ľudovít Štúr historickou osobnosťou najvyššieho kalibru. Jeho priatelia a nasledovníci zdôrazňovali Štúrovu schopnosť strhnúť svojím nadšením ostatných, ukázať cestu a spôsob uvažovania. Pamätný je výlet na Devín v apríli 1836, kde sa členovia krúžku evanjelického lýcea slávnostne zaviazali po celý život pracovať na kultúrnom povznesení národa. Základom emancipačného hnutia bolo dotvorenie atribútov národa, najmä spisovného jazyka a schopnosti tvoriť v ňom literatúru. Vytvorenie nového spisovného jazyka Štúr zdôvodnil v spise Nárečja slovanskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846). Po dlhom úsilí sa mu podarilo vymôcť povolenie na vydávanie Slovenských národných novín s literárnou prílohou Orol tatránsky, ktorých prvé číslo vyšlo už v novom spisovnom jazyku v júni 1845. V novinách – už ako poslanec uhorského snemu – žiadal demokratické reformy a národné práva pre Slovákov. Na revolučný pohyb v rokoch 1848-1849, ktorý vošiel do európskych dejín ako ,,jar národov“, uhorská vláda reagovala vydaním zatykača na rebelov a zmarením akejkoľvek dohody v národnej otázke. Štúrovo sklamanie z výsledku revolúcie aj neochoty viedenského cisárskeho dvora podporiť boj proti Maďarom sa premietlo do diela Slovanstvo a svet budúcnosti. Jeho odkaz – víťazstvo národov združených okolo Ruska – síce inšpiruje panslavistov od Moskvy po Bratislavu, súčasnej realite však už nezodpovedá.

Štefan Banič (1870-1941)

— za vynález padáku

Slovenský konštruktér a vynálezca so záujmom o letectvo pre svoje názory na maďarizáciu a Apponyiho zákony prišiel o prácu a následne emigroval do USA. V roku 1914 skonštruoval prototyp padáku, ktorý vyskúšal zoskokom z budovy vo Washingtone pred zrakom vojenských predstaviteľov a zástupcov patentového úradu. Banič svoj patent venoval americkej armáde, ktorá ho údajne využila v prvej svetovej vojne. Baničov padák sa líšil od toho, ktorý poznáme dnes – išlo o druh dáždnika pripevneného priamo na ľudské telo. Po návrate do vlasti v roku 1920 žil v ústraní ako murársky majster. Bol jedným zo spoluobjaviteľov jaskyne Driny v Malých Karpatoch.

Aurel Stodola (1859-1942)

— za vynález parnej turbíny

Aurel Stodola bol slovenským fyzikom, technikom, zakladateľom teórie parných a plynových turbín. Jeho výpočty a konštrukcie dali základ celému odvetviu strojárstva. Aurel Stodola bol profesorom Alberta Einsteina. Zostrojil prvé tepelné čerpadlo na svete. Jeho čerpadlo z roku 1928 dodnes pracuje vo Švajčiarsku a vykuruje radnicu v Ženeve odoberaním tepla z vody jazera. Bol profesorom na Vysokej škole technickej v Zürichu, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1929. Mnohé svetové vedecké spoločnosti a univerzity mu udelili najvyššie vyznamenania a hodnosti. Na počesť Aurela Stodolu je pomenovaná planétka 3981 Stodola. Zomrel v Zürichu, od roku 1989 je pochovaný v Liptovskom Mikuláši.

Milan Rastislav Štefánik (1880-1919)

— za prvé demokratické Československo

Politik, diplomat, astronóm, vojenský letec a jeden z najvýraznejších medzinárodne uznávaných dejateľov Slovenska sa narodil v Košariskách v rodine evanjelického farára. Po pražských štúdiách stavebného inžinierstva a astronómie odišiel do Francúzska, kde sa presadil ako astronóm svetového mena. S vášnivým záujmom vedca a srdcom umelca poznával celý svet a vesmír. Počas prvej svetovej vojny bojoval v letectve v hodnosti majora, následne mu prepožičali hodnosť brigádneho generála francúzskej armády. Napriek francúzskemu občianstvu zostal v srdci Slovákom a angažoval sa v česko-slovenskom národnom odboji. Ako organizátor česko-slovenských zahraničných légií, chápajúc armádu ako atribút národnej suverenity, a spoluzakladateľ Národnej rady československej v Paríži, kde jej predsedu T. G. Masaryka uviedol do najvyšších kruhov, nesie Štefánik priame zásluhy na rozhodnutí víťazných veľmocí prvej svetovej vojny o zániku Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku spoločného štátu Slovákov a Čechov. V roku 1919 bol ocenený Radom Komandéra Čestnej légie za vedeckú a diplomatickú činnosť. Po vojne sa stal prvým československým ministrom vojenstva. Francúzsky historik Frédéric Guelton vyzdvihuje najmä Štefánikov „osobný šarm, inteligenciu, presvedčivosť, nesebeckosť a výnimočnú schopnosť prispôsobovania sa okolnostiam“. Krátky a nesmierne plodný život Milana Rastislava Štefánika sa skončil tragicky, haváriou jeho lietadla pri návrate do vlasti v máji 1919. Hrdina svojich čias, symbol boja za slobodu a odhodlania na obranu nezávislosti republiky, je pochovaný v mohyle na Bradle.

„Pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť.“ Milan Rastislav Štefánik 

Tomáš Garrigue Masaryk (1850-1937)

— za drobnú prácu & prvé demokratické Československo

Jeden zo zakladateľov Česko-slovenskej republiky a jej prvý prezident, filozof, sociológ, novinár, vysokoškolský profesor a slovakofil, nazývaný súčasníkmi „Tatíček Masaryk“. Vďaka mimoriadnemu nadaniu a usilovnej práci sa vyučený zámočník a kováč z chudobných pomerov vypracoval na výnimočného štátnika. Masarykom prezentovaný politický smer sa stal známym ako politický realizmus, ktorého cieľom bolo reformovať klasický liberálny kapitalizmus sociálnym zákonodarstvom pomocou trpezlivej osvety. Potreba „drobnej masarykovskej práce“, ktorá inšpirovala opozíciu voči fašistickej nadvlády či hnutie Charta 77 v protikomunistickom disente, je aktuálna dodnes. Masaryk považoval za dôležité, aby v ľudskom živote boli harmonicky vyvážené duševné aktivity s fyzickými, čo ho viedlo k aktívnemu členstvu v telovýchovnej organizácii Sokol. Ako poslanec Ríšskeho snemu bol TGM kritikom maďarskej národnostnej politiky v Uhorsku a ostro odsúdil streľbu do zhromaždenia v Černovej, ktoré žiadalo vysvätenie kostola kňazom Andrejom Hlinkom a nie cudzím farárom. Masarykovu predstavu zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov prezentoval začiatkom prvej svetovej vojny britskej vláde R. W. Seton-Watson. Spoločné úsilie s Milanom Rastislavom Štefánikom a Edvardom Benešom v čele česko-slovenského zahraničného odboja bolo korunované úspechom. Prvá Česko-slovenská republika, za ktorej prezidenta bol potom štyrikrát zvolený, patrila k politicky a ekonomicky najvyspelejším štátom v medzivojnovej Európe. „Slováci majú dostatok dôvodov hlásiť sa k Masarykovi,” píše Miroslav Kusý. „Bol po otcovi Slovák, svoj slovenský pôvod hrdo priznával a Slovensko považoval za svoju srdcovú záležitosť; ako štátnik svetového mena bol zakladateľom moderného demokratického štátu, zahrnujúceho Slovensko ako svoju konštitutívnu súčasť a povyšujúceho Slovákov na jeden z jeho štátotvorných národov.”

„Národ náš, jako každý, má v konstitucionalismu tolik svobody, že příčin k násilné taktice nemá. Proto dnes volání po práci drobné je tak oprávněné. Je holým neštěstím, že si zvykáme očekávat tolik od vlády, samočinnosti se vzdávajíce.“ Tomáš Garrigue Masaryk

Jozef Gabčík & Jan Kubiš (1912-1942, 1913-1942)

— za atentát na Heydricha

Atentát na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha s krycím názvom operácia Antropoid bol spáchaný 27. mája 1942 v Prahe-Libni. Atentát uskutočnili česko-slovenskí výsadkári Jozef Gabčík a Jan Kubiš, ktorí boli na túto úlohu špeciálne vycvičení v Škótsku. Vysadenie parašutistov uskutočnila výsadková peruť britského kráľovského letectva. Akcia bola ojedinelým diverzným atentátom na predstaviteľa Wehrmachtu v priebehu celej 2. svetovej vojny. Heydrich bol najvýznamnejším nacistickým pohlavárom, ktorý bol zavraždený príslušníkmi protinacistického odboja. V reakcii na atentát nacisti zavraždili viac ako pätnásťtisíc ľudí a vypálili obce Lidice a Ležáky. Atentátnikov sa im podarilo vypátrať vďaka zradcovi o necelý mesiac neskôr. Tí však zahynuli vlastnou rukou po vyčerpávajúcom hrdinskom boji v krypte pravoslávneho chrámu Cyrila a Metoda na Resslovej ulici v Prahe.

 Ján Golian & Rudolf Viest (1906-1945, 1890-1945)

— za Slovenské národné povstanie

Ozbrojené povstanie proti fašistickému Tisovmu režimu a jeho väzbe na nacistické Nemecko v roku 1944 je jednou z mála historických udalostí na Slovensku, ktorá vo svojej dobe našla pozitívny ohlas v zahraničí. SNP bolo logickým vyústením domáceho protifašistického odboja. Armáda, ktorá bola hlavnou silou povstania, sa 29. augusta 1944 postavila na ozbrojený odpor proti nemeckým jednotkám obsadzujúcim Slovensko. Prípravy na ozbrojené vystúpenie viedol generálplukovník (vtedy podplukovník) Ján Golian. Počas bojov riadil vojenské operácie a sám sa niektorých zúčastnil, aby zvýšil bojové sebavedomie povstalcov a srdnatosť ich obrany. V októbri odovzdal velenie armádnemu (vtedy divíznemu) generálovi Rudolfovi Viestovi a stal sa jeho zástupcom. Začiatkom novembra oboch zajalo Einsatzkommando v Pohronskom Bukovci. Zomreli za dodnes neobjasnených okolností, pravdepodobne v Nemecku na jar 1945. Tri hlavné štáty protihitlerovskej koalície, USA, Sovietsky zväz a Veľká Británia uznali povstalecké Slovensko a jeho oficiálnu reprezentáciu za spojenca. Slovensko sa práve vďaka SNP stalo politickou aj vojenskou súčasťou celoeurópskeho boja proti nacizmu, čo uľahčilo obnovenie demokratického Československa po vojne. Slováci doň vďaka SNP vstupovali ako svojprávny národ, požadujúci plnú rovnoprávnosť s českým národom vo federatívnom zväzku. Bohužiaľ, najdôležitejšie, teda demokratické, protitotalitné a štátoprávne požiadavky protifašistického odboja sa nakoniec nenaplnili, keďže rozdelenie sfér vplyvu na Jalte a komunistický puč vo februári 1948 Československo proti jeho vôli definitívne zaradili do sovietskeho orbitu. Faktom zostáva, že slovenská armáda vedená generálmi Golianom a Viestom vo výnimočnom momente našich dejín splnila svoje poslanie brániť slobodu a nezávislosť štátu pred okupantami. Nestalo sa tak ani v rokoch 1938-1939, ani v roku 1968, kedy krajinu tiež napadli tzv. spojenecké vojská. Slovenské národné povstanie je tak jedným z kľúčových míľnikov najnovšej slovenskej histórie a zároveň predstavuje organickú súčasť celoeurópskeho boja proti fašizmu v druhej svetovej vojne.

Alfréd Wetzler & Rudolf Vrba (1918-1988, 1924-2006)

— za odhalenie pekla nacistických koncentračných táborov 

Mladí väzni Vrba a Wetzler riskovali životy, aby sa pokúsili zachrániť maďarských Židov pred istou smrťou. Ich útek z vyhladzovacieho tábora v Osvienčime po trase dlhej 140 kilometrov a správa, ktorú následne spísali v Žiline, majú v dejinách holokaustu zásadné miesto. V dokumente odhadli, že do apríla 1944 nacisti vyvraždili až 1 765 000 ľudí. Aj keď tento počet nebol presný, ilustroval, akú masovú podobu mala genocída Židov v nemeckých koncentračných táboroch na území okupovaného Poľska. Dnes sa odhaduje, že v Osvienčime celkovo zomrelo do 1,5 milióna ľudí. Správu Vrbu a Wetzlera dostali západní spojenci, na obrovské sklamanie oboch autorov však nikto proti vyvražďovaniu nezasiahol. Dvojročné utrpenie a viac ako dvojtýždňový pochod dnes pripomína Memoriál Vrbu a Wetzlera, ktorého účastníci sa každoročne v letných mesiacoch vydávajú po pravdepodobnej trase úteku. Ich odkaz je aktuálny dodnes: euroatlantická civilizácia čelí novým výzvam a premýšľanie o hrdinstve tvárou v tvár nenávisti a predsudkom je vysoko aktuálne práve teraz.

Alexander Dubček (1921-1992)

— za socializmus s ľudskou tvárou

Od januára 1968 prevzal populárny slovenský politik Alexander Dubček funkciu predsedu Komunistickej strany Československa a postavil sa do čela politického reformného prúdu, tzv. Pražskej jari, ktorej cieľom bolo vytvoriť „socializmus s ľudskou tvárou“. Dubčekovi sa na krátky čas skutočne podarilo získať dôveru občanov v komunistickú moc. Demokratizácia režimu však narazila na odpor Sovietskeho zväzu, ktorý v auguste 1968 vierolomne napadol a vojensky obsadil Československo. Z politických pozícií Dubček dobrovoľne neodstúpil. Počas jeho pôsobenia nadobudol platnosť zákon o československej federácii a od 1. januára 1969 vznikla Slovenská republika s vládou volenou slovenským parlamentom. Dubček bol postupne stiahnutý zo všetkých funkcií a v roku 1970 vylúčený zo strany. V novembri 1989 sa vrátil do politiky. Svoju popularitu využil na aktívnu podporu Nežnej revolúcie, v decembri sa stal poslancom Snemovne národov a predsedom Federálneho zhromaždenia. Zomrel v novembri 1992 po ťažkej automobilovej nehode.

Václav Havel (1936-2011)

— za život v pravde & pád komunizmu v Československu

Prezident slobodného a demokratického Československa po Novembri 1989 a neskôr Českej republiky. Počas komunizmu oceňovaný dramatik a nezlomný vodca disentu. Popri Lechovi Walesovi vo svete najznámejší disident strednej a východnej Európy. Keď v roku 1968 vypukla Pražská jar, postavil sa do čela Klubu nezávislých spisovateľov, za čo ho uväznili, jeho knihy odstránili z knižníc a zakázali mu pôsobenie v divadle. Ako jeden z prvých podpísal Chartu 77, petíciu, ktorá od štátu požadovala dodržiavanie ľudských práv. Za protištátnu činnosť bol opakovane väznený. V roku 1978 napísal Moc bezmocných, prenikavú esej, ktorá vizionársky analyzuje povahu totalitnej moci a spôsob, ako jej možno vzdorovať: „žiť v pravde“, spájať sa a konať v rámci nezávislých občianskych iniciatív, tzv. „ostrovov pozitívnej deviácie“. Keď sa v novembri 1989 spustil revolučný pohyb v Československu, Havel sa stal jeho nespochybniteľným vodcom. Ako prvý demokraticky zvolený prezident spoločného štátu Čechov a Slovákov po páde komunizmu sa v januári 1993 musel zmieriť s jeho rozpadom. Na čele Českej republiky stál až do roku 2003. Bol jedným z najdlhšie demokraticky úradujúcich lídrov dnešnej Európy. Moc ho neskorumpovala. Odkaz Václava Havla, jednej z morálnych autorít súčasného sveta, ďalej nesie pražská konferencia Forum 2000.

Verejnosť proti násiliu

— za November 1989

Do čela Zamatovej revolúcie na Slovensku sa postavila skupina aktivistov z radov slovenskej vedeckej a kultúrnej obce, ochranárov, novinárov, spisovateľov, robotníkov a zamestnancov – občanov, ktorí odmietli násilie v politickom, kultúrnom a verejnom živote. Združenie Verejnosť proti násiliu vzniklo na pôde Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Už 20. novembra 1989 vydal koordinačný výbor VPN pozoruhodné programové vyhlásenie, ktorého podstatné časti sú stále aktuálne. Výbor sa v ňom prihlásil k princípu dialógu. Konštatoval, že sa otvára reálny priestor pre demokraciu a cestu za dôstojným životom, ako ju už nastúpili okolité krajiny. Kľúčovým politickým momentom bol princíp občana. Vyhlásenie sa končí apelom „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!“ Hnutie sa rýchlo stalo hlavnou opozičnou silou na Slovensku. Jeho prioritou bolo doviesť krajinu k slobodným voľbám, ktoré sa uskutočnili v roku 1990. V období rokov 1990-1992 bolo vládnou stranou. Po voľbách roku 1992 už neprekročilo kvórum pre vstup do parlamentu a bolo rozpustené. Mnohí jeho predstavitelia stále pôsobia vo verejnom živote. A myšlienky Novembra 1989 inšpirujú stále.

 Michal Kováč (1930-2016)

— za stelesnenie odporu proti mečiarizmu

Ako vyštudovaný ekonóm pôsobil v bankovníctve až do decembra 1989, pričom sa venoval aj vedecko-výskumnej činnosti. Po Nežnej revolúcii sa stal ministrom financií SR vo vláde národného porozumenia. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 bol ako kandidát Verejnosti proti násiliu zvolený za poslanca federálneho parlamentu. Od júna do decembra 1992 vykonával funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia. Po vzniku Slovenskej republiky bol 15. februára 1993 zvolený za jej prvého prezidenta. Napriek tomu, že ho do funkcie nominoval Vladimír Mečiar, predseda Hnutia za demokratické Slovensko, v čase, kedy sa Mečiarova vláda začala odkláňať od demokratických zásad a stala sa terčom kritiky Európskej únie, sa stal prezident Kováč stelesnením proeurópskeho a atlantického smerovania krajiny. Otvorený konflikt medzi prezidentom a premiérom vyústil do zavlečenia prezidentovho syna Michala Kováča ml. do Rakúska. Zneužitie tajnej služby bolo vyvrcholením série aktivít, ktorými štátna moc brutálne zasahovala proti politickej opozícii. O najtemnejšej epizóde moderných dejín Slovenska presvedčivo hovorí film Únos, ktorý sa rýchlo stal jedným z najnavštevovanejších filmov našej kinematografie. Michal Kováč, ktorého funkčné obdobie skončilo v marci 1998, získal rad zahraničných ocenení a štátnych vyznamenaní za zásluhy, mimoriadny prínos k budovaniu právneho štátu a medzinárodnému porozumeniu.

Andy Warhol (1928-1987)

— za ikonické diela popkultúry

Americký maliar, filmový producent a kráľ hnutia pop-art sa narodil rodičom rusínskej národnosti, ktorí sa z dediny Miková v okrese Stropkov presťahovali do Pittsburghu. Hlavnými témami vo Warholovej tvorbe boli ikonické produkty a slávni ľudia. Preslávil sa atramentovými maľbami topánok a neskôr slávnych amerických produktov ako série plechoviek Campbellovej polievky a Coca-Coly. Sieťovú tlač zaviedol nielen v snahe o tvorbu umenia masového tovaru, ale aj k masovej tvorbe umenia. Warholovo štúdio The Factory v centre New Yorku bolo obľúbeným miestom stretávania superhviezdnych umelcov, akými boli David Bowie, Mick Jagger, Lou Reed či Truman Capote. V roku 1991 otvorili v meste Medzilaborce neďaleko Mikovej Múzeum moderného umenia Andyho Warhola, prvé svojho druhu na svete a doteraz jediné v Európe. Múzeum mapuje aktuálne trendy súčasného umenia a hlavne život a dielo Andyho Warhola. Vzniku múzea predchádzali aktivity nadšencov, ktorým sa podarilo ešte v čase komunizmu zozbierať značné množstvo autentického materiálu, ktorý je dnes súčasťou zbierkového fondu. Neskôr založené Experimentálne centrum umeleckej výchovy Spoločnosti Andyho Warhola svojimi aktivitami pre mladých umelcov propaguje pop-art a robí z múzea živý organizmus.

Eugene Cernan (1934-2017)

— za slovenskú stopu na Mesiaci

Potomok vysťahovalcov z Vysokej nad Kysucou Eugene Andrew Cernan bol posledným z dvanástich Američanov, ktorí počas šiestich pristátí programu Apollo nasledovali od roku 1969 kroky Neila Armstronga po mesačnom povrchu. Kapitán Cernan mal ako testovací pilot súťaživú povahu a výbušný slovník. Patril medzi najskúsenejších amerických astronautov. Do vesmíru letel trikrát, dvakrát pristál na Mesiaci a lámal letecké rekordy na Zemi aj v kozmickom priestore. V decembri 1972 stál ako posledný človek na Mesiaci. Napriek tomu, že Cernanov posledný let do vesmíru nevyvolal rovnaký celosvetový ohlas ako úvodný let dvojice Armstrong-Aldrin, prelomil viacero rekordov: za najdlhší let na Mesiac s pristátím (takmer 302 hodín) a za najdlhšie aktivity v otvorenom vesmíre (22 hodín a 6 minút). Cernan tiež drží kariérny rekord za 566 hodín strávených vo vesmíre, z toho 73 hodín na mesačnom povrchu. V závere kariéry spolu s Armstrongom kritizoval rozhodnutie prezidenta Obamu zrušiť program NASA zameraný na návrat na Mesiac a investície do snáh súkromných spoločností o vývoj nových vesmírnych technológií.

Michael Novak (1933-2017)

— za zmierenie kresťanstva s kapitalizmom a demokraciou

Napriek tomu, že slovenčinu neovládal, americký teológ a filozof Michael Novak sa k svojmu pôvodu vždy hrdo hlásil a po Nežnej revolúcii sa do vlasti svojich predkov často vracal. Spoločenský vzostup Novakovcov, prisťahovalcov zo Spiša do americkej Pennsylvanie, odzrkadľoval príbeh miliónov rodín z Európy, ktoré v Amerike našli nový život. Vyrastal v prostredí poznačenom napätím medzi protestantskými Američanmi a prevažne katolíckymi imigrantmi. U vplyvných mysliteľov ako Max Weber niesla katolícka Európa často prívlastok zaostalého, konzervatívneho, občiansky pasívneho sveta. Aj sama katolícka cirkev mala dlho rezervovaný postoj k demokracii a kapitalizmu. Michael Novak prispel svojím životným dielom k väčšiemu prijatiu demokratického kapitalizmu v kresťanskom prostredí a zároveň pripomenul sekulárnym liberálom, že prosperujúca spoločnosť pre svoje udržanie potrebuje popri politickej slobode a ekonomickej slobode ešte tretí pilier – morálno-kultúrny. Toto je ústredný odkaz jeho kľúčového diela Duch demokratického kapitalizmu. Novakova filozofia ovplyvnila encykliku pápeža Jána Pavla II. Centesimus Annus, jeden zo stavebných kameňov sociálnej doktríny katolíckej cirkvi. Mal vplyv aj na štátnikov od Roberta Kennedyho cez Ronalda Reagana až po Margaret Thatcher. Novak miloval mladých ľudí, na Slovensku založil Letnú školu o slobodnej spoločnosti. V čísle venovanom Michaelovi Novakovi časopis .týždeň sprítomnil odkaz tohto veľkého mysliteľa pre Slovensko takto: „Novakove myšlienky slobody, sprevádzanej kultúrou podnikavosti, osobnej iniciatívy, aktívneho občianstva a tiež zmyslom pre transcendentný poriadok sú najlepšou nádejou pre budúcnosť krajiny jeho predkov.“

„Slobodná spoločnosť je najkrehkejšou zo všetkých spoločností, pretože ktorákoľvek generácia sa môže stať nevšímavou k jej mnohým oživujúcim princípom, žiť životom, ktorý ich nie je hodný, odovzdať kľúče a odkráčať do temnoty. Stačí jedna generácia.“ Michael Novak

Miro Šatan & „zlatí chlapci“

— za pocit, že vieme byť majstri sveta

Slovenskí hokejisti v Göteborgu 2002 pri svojom siedmom vystúpení na majstrovstvách sveta odohrali deväť stretnutí, z ktorých prehrali iba jediný duel. Sumár zlatého tímu pod taktovkou kapitána Miroslava Šatana a trénera Jána Filca bol obdivuhodný: 9 zápasov – 7 výhier, 1 víťazstvo po samostatných nájazdoch, 1 prehra, s celkovým skóre 37:22. Ako povedal tréner Ján Filc, „Slovensko bolo v Göteborgu tímom, ktorý od zápasu k zápasu gradoval úroveň hry, taktickú vyspelosť, tvorivú invenciu. Ak k tomu pridáme obrovskú devízu mužstva, ktoré sa doplňovalo hráčmi z NHL v priebehu šampionátu – vôľovú akceleráciu podloženú bojovným srdcom a enormným úsilím uspieť, prejaviť sa – potom naše účinkovanie v Göteborgu možno označiť ako ideálnu súhru všetkých komponentov, vedúcich k úspechu.“ Zlaté opojenie prežívali s tímom po ich návrate z Göteborgu tisícky priaznivcov na bratislavskom Námestí SNP. Kapitán „zlatých chlapcov“, hokejový útočník Miro Šatan je najlepším strelcom v dejinách slovenskej reprezentácie, držiteľom jej všetkých štyroch medailí z majstrovstiev sveta, vrátane historického zlata v Göteborgu a víťazom Stanley Cupu s Pittsburghom Penguins (2009). S hokejom začínal v rodných Topoľčanoch a pokračoval v Trenčíne. Od sezóny 1995/1996 hral v kanadsko-americkej NHL, kde si dvakrát zahral v zápase All-Stars NHL. V zámorí si pre svoje zakončovateľské schopnosti získal prezývku Tichý zabijak. Šatan systematicky podporuje mládežnícky hokej. Spolu s viacerými osobnosťami, medzi ktoré patrili Richard Lintner, Peter Bondra, Michal Handzuš, Rastislav Pavlikovský, Ján Filc a Oto Haščák, sa verejne angažoval v iniciatíve za reformu slovenského hokeja.

„Titul patrí celému národu.” Peter Bondra

„Určite sme mali väčšie srdce, odhodlanie, túžbu predviesť, že aj malá krajina môže zdolať vo finále giganta s oveľa väčšími predpokladmi na víťazstvo. To všetko však dokáže iba tím, ktorý má vysokú morálnu silu.“ Peter Bondra

Fenomén ESET

— za globálny úspech bez štátnych zákaziek & filantropiu, ktorá mení Slovensko

Slovenská softvérová firma s pobočkami v 9 svetových metropolách a zastúpením vo viac ako 180 krajinách. Počiatky spoločnosti založenej v roku 1992 sa datujú od roku 1987, kedy Miroslav Trnka spolu s ďalším nadšencom pre programovanie objavili jeden z prvých počítačových vírusov a napísali program na jeho detekciu. Antivírusový program NOD32, vlajková loď firmy, sa dnes používa na celom svete. Názov firmy sa odvodzuje od jednej z najmocnejších bohýň starovekého Egypta. Eset zosobňovala archetyp manželky a matky, pričom mýty jej pripisovali moc navracať život. Spolumajitelia spoločnosti Miroslav Trnka, Peter Paška a Anton Zajac sa angažujú v projektoch meniacich Slovensko k lepšiemu. Medzi najvýraznejšie patria Nadácia Zastavme korupciu, vzdelávací program Teach for Slovakia, nezávislé médium Denník N či Galéria Nedbalka, propagujúca moderné slovenské umenie.

Cyril Vasiľ (1965)

— za hlas svedomia z Vatikánu

Gréckokatolícky arcibiskup Cyril Vasiľ je vo funkcii sekretára Kongregácie pre východné cirkvi najvyššie postaveným Slovákom vo Vatikáne. Príslušník rádu jezuitov zodpovedá za snahy katolíckej cirkvi o ekumenické zblíženie s východnými cirkvami. Po tom, čo mu štátne orgány zamietli možnosť legálne vycestovať na ďalšie teologické štúdia do Talianska, v roku 1987 emigroval do Ríma, kde žije dodnes. Je profesorom kánonického práva a v rokoch 2007-2009 bol rektorom Pápežského východného inštitútu. Pravidelne pracuje so skautskou mládežou na periférii Ríma. Arcibiskup Vasiľ je aj na Slovensku vyhľadávaným rečníkom a kazateľom. Veľký ohlas vyvolali jeho prejavy na národnej púti v Šaštíne, či išlo tematicky o prejavy cynizmu v dnešnom svete alebo o sedem bolestí Slovenska. Každá z týchto kázní, ako píšu autori knihy rozhovorov Kresťan by mal byť hrdinom, je „malým literárnym dielom s dynamickým štýlom a sviežim jazykom. Sú výzvou k zamysleniu aj k jasnému postoju v čoraz zneistenejšom svete.“ Vladyka Vasiľ sa často vyslovuje k veľkým spoločenským témam, napríklad za prijatie utečencov, za zrušenie Mečiarových amnestií, proti populizmu a extrémizmu či proti neduhom v cirkvi.

„Je potrebné osobné rozhodnutie vytrvať v niektorých situáciách, ktoré si vyžadujú dávku hrdinstva. Kresťan má túžiť po hrdinstve.” Cyril Vasiľ

„Je šťastný národ, ktorý nepotrebuje hrdinov.“ Cyril Vasiľ

Peter Dvorský (1951)

— za hlas medzi svetovými tenormi

Slovenský operný spevák sa ešte počas štúdia stal sólistom Opery Slovenského národného divadla, kde debutoval v roku 1972 ako Lenský v Eugenovi Oneginovi. Už vtedy bolo zrejmé, že na scénu prichádza mimoriadny talent, čo neskôr potvrdili významné medzinárodné spevácke súťaže a ocenenia. Počas rokov 1975-1976 bol na stáži v milánskej La Scale, kde ho Luciano Pavarotti verejne označil za svojho nástupcu. Jeho najväčším dňom bol 13. apríl 1979, keď prvýkrát vystúpil na doskách La Scaly v opere Bohema. Predstavenie malo obrovský úspech a Dvorský bol prijatý do spolku „najkrajších svetových tenorov”. Stal sa najžiadanejším slovenským umelcom na najvýznamnejších operných scénach sveta, pričom pôsobil na všetkých významných svetových scénach, od Viedne cez Miláno a New York až po Tokio. Spieva po boku slávnych partneriek a pod taktovkou slávnych dirigentov. Dvorského „slnečný“ tenor charakterizuje mäkký, pružný tón, vrúcna a sluchu lahodiaca farebnosť, prirodzená muzikalita. Žiari vysokými tónmi, má lyrické čaro i potrebnú dramatickosť. Javiskové stvárnenie postáv potvrdzuje aj jeho veľký herecký talent a srdce, ktoré odovzdáva svojmu obecenstvu. Založil celoslovenskú súťaž v interpretácii ľudovej piesne s názvom Slávik Slovenska. Pôsobil ako šéf opery Štátneho divadla v Košiciach aj ako riaditeľ opery SND. V roku 1989 sa s manželkou rozhodli vybudovať Nadáciu Harmony s rehabilitačným centrom na pomoc zdravotne postihnutým deťom.

Autor: Mário Nicolini

Vybrané zdroje

Martin Bútora: Odklínanie (Texty z rokov 1967-2004), Kalligram, Bratislava 2004

Rafal Dobek a kol.: Galéria slávy – osobnosti svetovej politiky všetkých čias, Vydavateľstvo Príroda, Bratislava 2009

Miroslav Čaplovič, Bohumila Ferenčuhová, Mária Stanová (ed.): Milan Rastislav Štefánik v zrkadle prameňov a najnovších poznatkov historiografie, Vojenský historický ústav – Ministerstvo obrany SR, Bratislava 2010

Eduard Krekovič, Elena Mannová, Eva Krekovičová (ed.): Mýty naše slovenské, Premedia Group, Bratislava 2013

Lukáš Krivošík: Michael Novak – najvplyvnejší Slovák na svete, .týždeň, 18. február 2017

Miroslav Kusý: Masarykovská drobná práca, Parlamentný kuriér, 128/2005, s. 55

Jozef Majchrák, Martin Hanus: Cyril Vasiľ – Kresťan by mal byť hrdinom, Konzervatívny denník Postoj, Bratislava 2016

Jan Štaigl a kol.: Generáli – slovenská vojenská generalita 1918-2009, Magnet Press, Slovakia 2009