Toxická kronika Kremľa (2. časť): Sto rokov vrážd otravnými látkami

Toxická kronika Kremľa (2. časť): Sto rokov vrážd otravnými látkami

Medzi najviac strážené tajomstvá Sovietskeho zväzu patrilo „civilné“ využívanie chemických bojových látok. Komunistické represívne a spravodajské orgány už v roku 1921 zahájili výskum a vývoj toxických jedov, ktoré počas nasledujúcich desaťročí používali na odstraňovanie nepohodlných osôb doma aj v zahraničí. Na konci dlhého zoznamu obetí stoja nedávne prípady Skripaľa (2018) a Navaľneho (2020), ktoré dosvedčujú, že súčasná Moskva pokračuje v neslávne známej sovietskej tradícii.

Prvý dieľ Toxickej kroniky Kremľa nájdete tu.

Otrávené stopy sovietskej KGB

Hlavné ciele profesionálnych vrahov z komunistických spravodajských služieb sa nachádzali v zahraničí. V roku 1953 bol otrávený československý rodák V. Salus, niekdajší blízky spolupracovník L. D. Trockeho, ktorý po jeho zavraždení v roku 1940 rozhodol pokračovať vo vystupovať proti sovietskemu vodcovi J. V. Stalinovi. Lekárska pitva neodhalila použitie toxických jedov a skutočná príčina Salusovej smrti sa stala známa až na začiatku 90-tych rokov vďaka dočasnému pootvoreniu ruských archívov. V roku 1954 príslušník KGB N. J. Chochlov prebehol na americkú stranu a informoval, že dostal za úlohu zavraždiť rádioaktívnym táliom predstaviteľa ruskej protikomunistickej emigrácie G. S. Okoloviča. V roku 1957 sa samotný Chochlov stal terčom sovietskej odvety a bol otrávený neznámou látkou, avšak lekárom sa ho podarilo zachrániť.  

V tom istom roku v Mníchove bol s pomocou kyanidu draselného otrávený jeden z lídrov ukrajinskej protisovietskej emigrácie L. Rebet. Uvedená toxická látka nebola počas pitvy odhalená a lekári konštatovali prirodzenú príčinu smrti v dôsledku infarktu srdca. Kyanidom draselným bol v roku 1959 v Mníchove zavraždený aj líder Organizácie ukrajinských nacionalistov S. Bandera, ktorého pitva taktiež viedla k záveru, že zomrel prirodzenou smrťou. Svetlo do oboch prípadov prinieslo až prebehnutie príslušníka KGB B. M. Stašynskeho na západonemeckú stranu v roku 1961, ktorý sa priznal k týmto vraždám. Spolkový súd v Karlsruhe odsúdil Stašynskeho na osem rokov odňatia slobody, z ktorých si odsedel polovicu. 

Politicky dôležitejší však bol rozsudok, ktorý v roku 1962 za hlavných vinníkov oboch vrážd označil predsedu KGB generála A. N. Šelepina a vtedajšieho sovietskeho vodcu N. S. Chruščova. Týmto spôsobom došlo k vyvráteniu dezinformácií, ktoré Moskva začala šíriť hneď po smrti S. Banderu v roku 1959. S cieľom zahmliť jej okolnosti sovietske spravodajské služby prostredníctvom podplatených západných novinárov vyprovokovali obvinenie ministra vlády Spolkovej republiky Nemecko T. Oberländera z objednávky vraždy. Menovaný pôsobil v rokoch 1953 – 1960 ako spolkový minister pre otázky vyhnancov, utečencov a vojnové obete a v dôsledku mediálneho tlaku bol nútený podať demisiu.  Po prebehnutí Stašynskeho na západonemeckú stranu bol T. Oberländer v roku 1962 zbavený všetkých obvinení, ale kauza poznačila jeho ďalšiu politickú kariéru.

Sovietske represívne orgány nestrácali zo zreteľa ani „vnútorných nepriateľov“ a v roku 1971 pomocou ricínu otrávili spisovateľa a laureáta Nobelovej ceny za literatúru A. I. Solženicyna. Sovietsky disident však s pomocou lekárov dokázal prežiť, takže v roku 1974 mu odobrali občianstvo a deportovali do zahraničia. K ďalšiemu prípadu použitia narkotickej látky došlo v roku 1975 vo Viedni, kedy príslušníci KGB uniesli N. F. Artamonova. Išlo o sovietskeho námorného dôstojníka, ktorý v roku 1959 prebehol na americkú stranu. Pri jeho únose však neodhadli správnu dávku a Artamonova usmrtili. Jeden z najznámejších prípadov otravy sa odohral v roku 1978 v Londýne a jeho obeťou sa stal bulharský disident G. Markov. Počas perestrojky o tom vypovedal generál KGB O. D. Kalugin, podľa ktorého sovietska strana poskytla bulharskej KDS špeciálny dáždnik s ricínom. Markov bol na autobusovej zastávke pichnutý otrávenou ihlou umiestnenou v špičke dáždnika a o štyri dni zomrel. Po rozpade Sovietskeho zväzu boli zverejnené aj informácie o neúspešnom pokuse KGB otráviť afganského prezidenta H. Amina. V decembri 1979 ho paradoxne zachránili sovietski lekári nezasvätení do tajnej operácie, takže jeho fyzickú likvidáciu musela dokončiť jednotka Specnazu KGB, ktorá Amina zastrelila. Došlo k tomu na začiatku neslávne známej sovietskej intervencie do Afganistanu, ktorá skončila porážkou Moskvy a stiahnutím jej vojsk v roku 1989. 

Prebehlík z KGB N. J. Chochlov neúspešne otrávený v roku 1957. Na fotografiách členovia jeho rodiny, ktorým sa nepodarilo utiecť zo Sovietskeho zväzu. Manželka bola odsúdená na päť rokov vyhnanstva

Lídri protisovietskej ukrajinskej emigrácie otrávení KGB v Mníchove. Vľavo S. Bandera zavraždený v roku 1959, vpravo L. Rebet zavraždený v roku 1957 

Sovietsky prebehlík N. F. Artamonov (vpravo) počas výpovede pred Kongresovým výborom pre protiamerickú činnosť. Usmrtený predávkovaním narkotickou látkou pri pokuse KGB o jeho únos z Viedne v roku 1975 

Sovietsky disident a laureát Nobelovej ceny za literatúru A. I. Solženicyn prežil pokus KGB o otrávenie v roku 1971

Disident G. Markov zavraždený bulharskou KDS v Londýne v roku 1978 ricínom dodaným KGB 

Afganský prezident H. Amin neúspešne otrávený a následne zastrelený Specnazom KGB v roku 1979

Otrávené stopy ruskej FSB a GRU

Krach komunistického režimu a rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1991 viedli k vzniku novej krajiny, v ktorej však pri moci ostala veľká časť starých politických elít. Ruská federácia vo svojich bezpečnostných orgánoch a spravodajských službách ponechala všetky sovietske kádre, čo sa prejavilo na metódach ich práce. Novou črtou však bolo prerastanie týchto štruktúr s organizovaným zločinom, s ktorým v 90-tych rokoch úzko spolupracovali a ktorý po roku 2000 podriadili svojej kontrole. K toxickému dedičstvu sovietskej KGB sa ruská Federálna služba bezpečnosti (FSB) prihlásila už v roku 1995, kedy došlo k otráveniu bankára I. Ch. Kivelidiho a jeho sekretárky. Vyšetrovanie ukázalo, že bola použitá neznáma fosfor-organická látka, ale vrahovia ani objednávatelia neboli nájdení. Neskôr sa podarilo zistiť, že išlo o nervovo-toxický jed zo skupiny „Novičok“, ktorý bol vyvíjaný v Štátnom inštitúte technológií organických syntéz (GITOS) v kolíske sovietskeho vojenského chemického programu v meste Šichany.

V roku 1997 bol otrávený plukovník milície V. I. Cchaj, ktorý slúžil ako zástupca veliteľa Moskovskej vyšetrovacej a pátracej služby. Špecializoval sa na odhaľovaní vrážd na objednávku a v 90-tych rokoch sa stal jedným z najúspešnejších ruských kriminalistov. Podľa bývalých kolegov počas svojej práce odhalil prepojenia FSB s organizovaným zločinom, čo vyšetrovateľa stálo život. K jeho likvidácii došlo pri použití neznámej toxickej látky, ktorá po dvoch mesiacoch agónie spôsobila smrť. Oficiálne však bolo deklarované, že zomrel prirodzeným spôsobom v dôsledku zdravotných problémov.   

V roku 2003 bol pri použití neznámej otravnej látky zavraždený novinár a opozičný poslanec Štátnej dumy Ruskej federácie J. P. Ščekočichin. Podľa klinických príznakov išlo o rádioaktívne tálium, avšak všetky pokusy vyšetriť príčiny jeho smrti boli zmarené a oficiálne orgány konštatovali, že zomrel prirodzenou smrťou. Ščekočichin sa venoval žurnalistickej investigatíve zameranej na korupciu v politických kruhoch a v parlamente bol podpredsedom Bezpečnostného výboru. Predpokladá sa, že príčinou vraždy boli jeho protikorupčné mediálne aktivity, alebo členstvo v Občianskej komisii pre vyšetrenie výbuchov v Bujnakske, Moskve a Volgodonsku. Uvedená komisia mimo rámca oficiálnych štátnych štruktúr preverovala podozrenia, že za explóziami obytných domov v roku 1999 stáli príslušníci FSB. Pri týchto výbuchoch zahynulo 307 obyvateľov a viac ako 1.700 osôb bolo postihnutých. Vláda vtedajšieho premiéra V. V. Putina z teroristických útokov obvinila čečenských separatistov a využila ich ako zámienku na vojenskú intervenciu do Čečenska.  

Terčom ďalšieho útoku sa v roku 2004 stala novinárka a ľudsko-právna aktivistka A. S. Politkovskaja, ktorá sa venovala vojnovým zločinom v Čečensku po roku 1999. Na palube lietadla upadla do bezvedomia a s diagnózou „otrava neznámou toxickou látkou“ bola hospitalizovaná v Rostove na Done. Tento útok prežila a obvinila z neho príslušníkov FSB, ktorí sa jej snažili zabrániť doletieť do Beslanu, kde mala vystúpiť ako sprostredkovateľ pri vyjednávaní s teroristami. Nasledovala oslobodzovacia akcia ruských federálnych síl, počas ktorej v tamojšej škole zahynulo 314 rukojemníkov vrátane 186 detí. Politkovskaja bola zastrelená o dva roky neskôr v Moskve 7. októbra 2006 v deň narodením vtedajšieho aj súčasného prezidenta V. V. Putina.

V roku 2006 sa ruské spravodajské služby vrátili k starým sovietskym tradíciám aj v zahraničí a použili otravnú látku proti bývalému príslušníkovi FSB A. V. Litvinenkovi. Ten v roku 2000 emigroval do Veľkej Británie, kde získal politický azyl. V médiách vystupoval s kritikou autoritárskeho režimu v Ruskej federácii a odhaľoval korupčné prepojenia politických elít, bezpečnostných zložiek a organizovaného zločinu. Taktiež obviňoval FSB a osobne prezidenta V. V. Putina z výbuchov obytných domov v troch rukých mestách v roku 1999.  Litvinenko bol v Londýne otrávený neznámou rádioaktívnou látkou, ktorú po jeho smrti lekári identifikovali ako polónium. V rámci vyšetrovania sa podarilo na základe izotopovej analýzy určiť, že vraždiaca vzorka bola vyrobená v Ruskej federácii na vojenskom závode Avangard v meste Sarov pri použití rádioaktívneho materiálu vyprodukovaného na jadrovom reaktore závodu Majak v meste Ozersk. Vraždu vykonal príslušník FSB A. K. Lugovoj, ktorý sa osobne poznal s Litvinenkom z čias ich spoločnej práce v spravodajských službách. Následne Lugovoj od roku 2007 až do súčasnosti pôsobí v Štátnej dume Ruskej federácie ako poslanec.  

K ďalšiemu použitiu toxických jedov došlo v roku 2018 opäť na území Veľkej Británie, kde sa ich obeťou stal bývalý príslušník ruskej vojenskej spravodajskej služby GRU S. V. Skripaľ a jeho dcéra. Skripaľ bol v roku 2004 zatknutý za spoluprácu s britskou spravodajskou službou a v roku 2010 vymenený za ruských agentov zadržaných v USA. Neskôr v roku 2018 v Salisbury ho pri použití nervovo-paralytickej látky zo skupiny „Novičok“ otrávilo komando príslušníkov ruskej GRU, ktorí boli počas neskoršieho vyšetrovania identifikovaní ako A. V. Čepiga, A. E. Miškin (profesionálni vrahovia) a D. V. Sergejev (veliteľ akcie). Lekárom sa vďaka včasnému zásahu podarilo Skripaľa a jeho dcéru zachrániť, rovnako ako policajta, ktorý sa kontaminoval pri poskytovaní prvej pomoci. Do kontaktu s „Novičkom“ však prišli aj dve náhodné osoby, z ktorých jedna zomrela.

K doposiaľ poslednému známemu prípadu  použitia toxických jedov ruskými spravodajskými službami došlo v auguste 2020 na území Ruskej federácie. Ich terčom sa stal opozičný politiky A. A. Navaľnyj, dlhoročný kritik korupcie v autoritárskom režime prezidenta V. V. Putina. Na jeho likvidáciu FSB použila nervovo-paralytickú látku zo skupiny „Novičok“, k čomu došlo pred jeho odletom z Tomska do Moskvy. Navaľnyj na palube lietadla upadol do kómy, avšak prežil vďaka predčasnému pristátiu, okamžitému poskytnutiu zdravotnej pomoci a následnému prevozu na liečenie do Berlína. Rovnako ako v prípade Skripaľovcov bolo použitie „Novička“ potvrdené niekoľkými zahraničnými laboratóriami. V reakcii na pokus o zavraždenie Navaľneho zaviedli členské krajiny Európskej únie sankcie proti riaditeľov ruskej FSB A. V. Bortnikovi, ako aj proti moskovskému Štátnemu vedecko-výskumnému inštitútu organickej chémie a technológie (GosNIIOChT). Ide o ten istý inštitút, v ktorom sa počas Sovietskeho zväzu robili pokusy na živom „materiáli“ a ktorý sa podieľa na vývoji „Novička“.

Bankár I. Ch. Kivelidi otrávený spolu so svojou sekretárkou v Moskve v roku 1995

Plukovník milície V. I. Cchaj otrávený v Moskve v roku 1997 

Opozičný poslanec Štátnej dumy Ruskej federácie J. P. Ščekočichin otrávený v Moskve v roku 2003

Ľudsko-právna aktivistka A. S. Politkovskaja prežila pokus o otrávenie v roku 2004, zastrelená v roku 2006

Bývalý príslušník FSB A. V. Litvinenko otrávený v Londýne v roku 2006

Bývalý príslušník GRU S. V. Skripaľ a jeho dcéra prežili pokus o otrávenie v Salisbury v roku 2018

Opozičný politik A. A. Navaľnyj prežil pokus o otrávenie pred odletom z Tomska do Moskvy v roku 2020

Utajené stránky toxickej kroniky Kremľa

Popri vyššie uvedených prípadoch, v ktorých je potvrdené zapojenie ruských spravodajských služieb, došlo k celému radu nevyjasnených úmrtí a otráv, kde zatiaľ chýbajú dôkazy o ich zodpovednosti. Klinické príznaky a výpovede pozostalých však nasvedčujú, že pri použití toxických jedov boli zavraždení aj ďalší kritici súčasného autoritárskeho režimu v Rusku. V roku 2014 v Naľčiku za nevyjasnených okolností zomrel člen opozičnej strany „Jabloko“ T. Kuašev, ktorý organizoval protivládne protesty. Jeho kolegovia na tele obete videli príznaky otravy, ale polícia ich podozrenia oficiálne poprela. V roku 2015 v Kaspijsku za rovnako podozrivých okolností zomrel miestny politický aktivista R. Magomedragimov. Jeho rodina pred pohrebom videla na krku obete stopy po dvoch pichnutiach injekčnou ihlou, avšak oficiálne vyšetrovanie konštatovalo prirodzenú príčinu smrti. V roku 2019 vo vlaku Tambov – Moskva zomrel politický aktivista N. Isajev, ktorý svojej spolucestujúcej stihol povedať, že je asi otrávený. Polícia však prišla k oficiálnemu záveru, že išlo o zlyhanie srdca. Všetky tieto tri prípady spája skutočnosť, že v blízkosti obetí sa pred ich úmrtím pohybovali členovia špeciálneho komanda FSB, ktorí sa podieľali na sledovaní a otrávení A. A. Navaľneho v roku 2020.  

Terčom neúspešných pokusov o vraždu sa stal ruský opozičný politik a investigatívny žurnalista V. V. Kara-Murza, ktorého v rokoch 2015 a 2017 hospitalizovali pre podozrenie z otravy neznámou toxickou látkou. Vyšetrovanie prebiehalo iba formálnym spôsobom bez toho, aby prinieslo akékoľvek výsledky a advokát poškodeného vyhlásil, že Kara-Murzu polícia ani raz osobne nevypočúvala. Predpokladá sa, že príčinou jeho otrávenie bola spolupráca s opozičným lídrom B. J. Nemcovom, ktorý bol demonštratívne zastrelený nájomným vrahom v Moskve pred Kremľom v roku 2015. Špekuluje sa, že ďalšou príčinou mohlo byť angažovanie sa Kara-Murzu vo vyšetrovaní úmrtia audítora S. L. Magnitskeho, ktorý odhalil korupčné schémy s účasťou vedenia Ministerstva vnútra Ruskej federácie. Následne bol falošne obvinený z daňových podvodov a zomrel vo väzení v roku 2009, pretože mu pri zhoršovaní zdravotného stavu bolo zámerne odmietané poskytovanie lekárskej pomoci. Na jeho prípad zareagovalo viacero Západných krajín prijatím sankcií voči vybraným predstaviteľom Ruskej federácie a neutralizáciou metód prania špinavých peňazí, ktoré odhalil Magnitskyj. 

Pri pohľade späť do minulosti vidno, že toxická kronika písaná Kremľom má už storočnú tradíciu. Na jej začiatku stál „Špeciálny kabinet“ podriadený OGPU, za ktorým nasledovalo „laboratórium Majranovského“ v rámci NKVD. Ďalším míľnikom na ceste lemovanej mŕtvolami bolo „Špeciálne laboratórium č.12“ v Inštitúte špeciálnych a moderných technológií KGB. Po rozpade Sovietskeho zväzu ruské spravodajské služby nadviazali na tradíciu štátom vykonávaných vrážd a vývoj toxických látok pokračuje vo Vedecko-výskumnom inštitúte č.2 (NII-2), ktorý je súčasťou Centra špeciálnej techniky FSB. 

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že použitie jedov nebolo zďaleka tak účinné ako „klasické“ metódy fyzickej likvidácie, avšak doposiaľ známe prípady predstavujú iba vrchol ľadovca. V súčasnosti nikto nedokáže odhadnúť, koľko skrytých otráv nariadili sovietski komunisti a súčasní moskovskí vládcovia a koľko ich obetí bolo za ostatných sto rokov zaevidovaných ako prirodzené úmrtia spôsobené zdravotnými problémami. Taktiež môžeme iba špekulovať o tom, aké nové rádioaktívne a nervovo-paralytické látky sa v súčasnosti vyvíjajú v ruských laboratóriách a proti komu doma alebo v cudzine budú použité. História však zároveň ukazuje, že mnoho príslušníkov sovietskych aj ruských spravodajských služieb pochopilo pre aké režimy pracujú a prebiehali na Západ. Preto je len otázkou času, kedy sa objavia ďalší prebehlíci, ktorých výpovede doplnia nové stránky v toxickej kronike Kremľa.  

Zdroje: 

Белоусов, А. и  Трахтенберг, И.: Яды — тайное оружие спецслужб, Украинский журнал современных проблем токсикологии, №3/2015

Ваксберг, А.: Лаборатория ядов – от Ленина до Путина, МБХ Медия, 23.12.2020

Ваксберг, А.: Лаборатория ядов – от Ленина до Путина, МБХ Медия, 23.12.2020

Волчек, Д.: Яд бледной поганки. Зловещая история кремлевских отравителей, Радио Свобода, 19.12.2020, https://www.svoboda.org/a/31003447.html

Воронов, В.: Последний довод Сатаны – к истории химического оружия в России, 1916-1941 годы, Журнал «Индекс/Досье на цензуру» №12/2000

В’ятрович, В.: Україна – історія з грифом «Секретно», Книжковий Клуб КСД, Харків 2014

Ерофеев, В.:«Человеческий материал» для химической войны, Журнал «Секретные материалы 20 века» №12/2014

Петров, Н. и  Геворкян, Н.: Признать целесообразным осуществление актов террора, Московские Новости. № 35/1992

Судоплатов, П.: Спецоперации. Лубянка и Кремль. 1930-1950 годы, Олма-Пресс, Москва 1997


Федоров, Л.:Химическое вооружение — война с собственным народом (трагический российский опыт), Лесная страна, Москва 2009

Журналист, активист, «патриот» — кого убивали отравители из НИИ-2 ФСБ, Инсайдер – расследования, репортажи, аналитика, 26.1.2021, https://theins.ru/politika/238673